Milo, nemilo No.1

Môj budúci šéf prišiel s heslom „Von z hmotnej núdze“, preto opustil málo lukratívny flek v rozvoze pečiva, kde mu neustále odpadávalo koleso, zlyhávali brzdy, triafal dopravné značky, priekopy, budovy a ľudí len preto, aby mali obyvatelia kadejakých krkahájov čo žrať, no a teraz chce otvoriť krčmu. Treba sa postaviť na víťaznú stranu kapitalizmu, vysvetľoval po hokeji v sídliskovej papučkárni, Gelničania podľahli v zápase druhej NHL skupiny východ – jogurťákom zo Sabinova po samostatných nájazdoch. Zápas bol vzácne vyrovnaný, záchranka zasahovala celkom štyrikrát, dve zlomeniny utrpeli domáci, dve hostia.

Víťazná strana kapitalizmu sa podľa môjho budúceho šéfa nachádza za barpultom Zariadenia pre trávenie voľného času, ako náš amfik pred rokmi prekrstila Európska únia. Európska únia tu plánovala vytvoriť cezhraničnú spoluprácu s Poľskom, Maďarskom a Ukrajinou, s dôrazom na rozvoj geoturizmu, ale absolútne jej to nevyšlo. Mesto práve ponúka amfik do prenájmu, pretože predchádzajúci prevádzkovateľ so snahou premeniť podnik na telocvičňu, neuspel.

Pýtam sa chalana, či vie, že máme najviac pohostinstiev na počet obyvateľov, písali o tom noviny a novinári ani nedokázali spočítať všetky. Môj budúci šéf vraví, že presadiť sa v silnej konkurencii je výzvou pre každého poriadneho podnikateľa, a že preto chce do tímu mňa.

Ja, povaľač, ktorého plán bol využívať mechanizmy sociálnej solidarity do konca svojich dní, stojím zrazu pred vážnym rozhodnutím. Mám sa zaradiť medzi zberbu, ktorá na živobytie zarába každodennou drinou, alebo zostať posvätným spoločenským parazitom a budúcemu šéfovi povedať nie?

Nerád vravím nie, predovšetkým budúcemu šéfovi som už pekných pár mesiacov neodporoval. Keď sa vypytoval, či chcem pivo či panáka, vždy som vravel áno, áno. A môj budúci šéf vďačne okrádal rodinu, aby mi dole hrdlom mohla stekať omamná tekutina. Nemôžem ho teraz nechať v štichu, pomyslím si.

Navyše sociálku som práve prepil, netrvalo to ani dva dni. Pri našom skúpom sociálnom systéme nejde o žiadne umenie, oveľa väčšie je preklepať to do ďalších dávok. Musím vziať do úvahy, že doma mám už len päť elemiek, jedna z nich je dokonca polámaná, trochu vyschnutého tabaku, ktorým sa vydymujú včely. Žiadny veľký kapitál.

To uľahčí moje rozhodovanie, budúcemu šéfovi poviem, že kšeft beriem. Tisícročnú včelu poprosím o dva kúsky.

Môj šéf chce vedieť, či mám doplňujúce otázky.

„Uvedomuješ si, že som alkoholik?“ nadhodím.

„To je predsa tvoja silná stránka, dokonale poznáš potreby zákazníkov,“ hovorí.

Potom si cvakneme. Keď dve päťdesiatdvojky skončia v našich útrobách, skúšam to z inej strany. Opáčim, či si budúci šéf myslí, že sa pri mojej telesnej konštrukcii vôbec zmestím za bar.

„Schudneš!“ má pre mňa pripravený program do najbližšej budúcnosti.

„A čo ak sa nám nebude dariť? Počul som, že na trhu sa má už čoskoro objaviť nový liek, ktorý výrazne znižuje chuť na alkohol,“ dobiedzam ďalej.

„Odkiaľ to máš?“

„Zo Sme.“

„Prosím ťa, kto by tu také svinstvo užíval dobrovoľne?“

„A ak to bude povinné?“

„Tak nás čaká exekútor, prokurátor, inkvizítor a ktovieaký iný mor,“ nedá sa vyviesť z rovnováhy.

Na chlapcovi oceňujem, že vždy dokáže počítať s najhorším scenárom vývoja, ani najčernejšia budúcnosť ho preto nikdy neprekvapí.

Tisícročná včela zakričí záverečná a my alkáči začneme reptať, že je len trištvrte, a keď nás nenechá aspoň polhodinku, priviažeme sa k stoličkám ako aktivisti z Greenpeace k jadrovej elektrárni a nedostane nás odtiaľ ani do rána.

Tisícročná rezignuje, zapáli si slimku a skryje sa pod pult.

„Spomeň si na osudy predchádzajúcich barmanov,“ nechám ešte šéfa spomínať na osudy predchádzajúcich barmanov.

„Jeden sa upil na smrť, pokiaľ viem.“

„Dvaja sa upili,“ spresňujem. „Ďalší má cirhózu v terminálnom štádiu, jeden sa obesil, piaty je v base, posledný ušiel do Birminghamu.“

„Je na nás, aby sme prekliatie konečne prekonali,“ môjho šéfa naozaj nič nerozhádže.

Objednávam kapurkovú, Tisícročná začne ostentatívne vykladať stoličky na ježka.

Môj šéf sa ma ešte spýta, aký chcem plat. Vravím, že najlepší by bol žiadny. Toľko ešte viem, že väčšinu prostriedkov, ktoré mi mesačne vyplácali moji bývalí zamestnávatelia, som aj tak investoval do návykových látok. Teraz budem mať návykové látky neustále po ruke, je zbytočné stavať medzi nás peniaze, diablov vynález.

Môj šéf vraví, že takto si predstavuje ideálneho zamestnanca.

Cestou domov sa chcem ešte uistiť či mu neprekáža, že som lenivý ako hovno, že najradšej by som schol niekde v tráve, nech ma tam muchy objedajú. Môj šéf vraví, že v tom prípade mi hodí na krk marketing.

Tak si tľapneme definitívne.