Milo, nemilo No.2

Prihlášku do konkurzu na prenájom amfiku doniesol môj šéf na poslednú chvíľu, možno po nej, nikomu to ale neprekážalo. Okrem neho sa o biznis už nikto nezaujímal.

Výberová komisia si ho obzerala s ľútosťou, videla v ňom samovraha, úradníci mu dokonca iniciatívne znížili nájom.

Môj šéf vysvetlil, že našim cieľom je oživiť v meste kultúru, organizovať koncerty, výstavy, čítačky a performance. Výberová komisia ho potom prerušila a povedala, že to je výborný nápad, kultúru síce v Gelnici máme, ale viac kultúry sa vždy zíde, lebo kultúry nikdy nie je dosť. A dodali, že keď budeme potrebovať pomoc, môžeme sa smelo obrátiť na hocikoho.

Môj šéf poďakoval, povedal, že keď budeme v úzkych, tak sa na hocikoho určite obrátime.

Potom vyfasoval kľúče.

Ja som v tom čase stepoval pred dverami zašitého kanclíku. Na čiernobielej áštvorke stálo: „Nadnárodná spoločnosť hľadá obchodných manažérov.“

Po chvíli vyšiel von podnapitý päťdesiatnik, vstúpil som.

Za stolom sedel kokotko v o číslo väčšom saku, pred sebou mal otvorený šanón, Trend a pokladničku. Podal mi lajstro, na ktoré som mal hodiť osobné údaje. Chcel vedieť, ako sa volám, koľko mám rokov, kde bývam, adresu, mobil a email.

Keď som kolónky úspešne vyplnil, stručne mi vysvetlil poslanie a ciele, s ktorými nadnárodná spoločnosť vstupuje na náš trh. Bohužiaľ, z jeho výkladu som si nezapamätal vôbec nič. Potom mi začal klásť otázky.

„Ste zodpovedný a bezúhonný?“

„Nie.“

„Rád pracujete v tíme?“

„Nie.“

„Čo si predstavujete pod pojmom kariérny rast?“

„Nič.“

Kokotko zdvihol obočie.

„Načo ste sem prišli?“

„Po pečiatku na Úrad práce.“

„Euro, poprosím.“

Neochotne z vrecka vylovím požadovanú mincu. Pôvodne som si ju našetril na tiket, teraz zmizla v jeho pokladničke.

Pri viac než tridsaťpercentnej nezamestnanosti a neustálej povinnosti nosiť na úrad štempel, potvrdzujúci aktivitu asociála pri zháňaní pracovného miesta, nemusí byť pečiatkovanie potvrdeniek vôbec zlý kšeft. Kokotka možno práve vypľula nejaká fakulta a toto je jeho start up.

S tlačivom bežím o poschodie vyššie, odovzdám ho tete z pracáku. Ďalšie dva mesiace mám od štátu pokoj, pomyslím si. Teta ma však prekvapí, pýta sa, či nemám záujem zapojiť sa do pracovného procesu, ponúka mi voľné miesto v osobitnej škole.

„Umelci nepracujú, umelci tvoria,“ prednesiem s hrdosťou.

Teta vraví, že v tom prípade ma bude musieť vyradiť z evidencie.

„Socík mi ostane?“

„Na dávky vám bohužiaľ siahnuť nemôžeme.“

„Tak ma pokojne vykopnite,“ usmejem sa. „Vláda to isto ocení,“ dodám.

Teta sa usmeje tiež.

O deň neskôr sedíme so šéfom prvýkrát v našej krčme. Pijeme plechovkový Prazdroj, motáme špeka, sledujeme správy, aby sme boli v obraze. Ekonomický redaktor má dnes veľký deň. Podarilo sa mu vyhrabať neokukaného vola, ktorý na tému zvyšovania daní pre firmy a nadštandardne zarábajúcich hovorí, že ide o trestanie úspešných. Zachytil som, že zastupoval zamestnávateľský zväz alebo niečo podobné. Tam sa pre podobných osvietencov vždy nejaká stolička navyše nájde.

Do toho vstúpia mestskí.

„Čo tu robíte?“ pýtajú sa.

„Pijeme Plzeň a húlime,“ odpovedáme pravdivo.

„A čo tu robíte vy?“ ešte nemáme otvorené.

Mestskí sa zháčia, keď ich uistíme, že bar už naozaj patrí nám, zasalutujú, zaželajú veľa šťastia v podnikaní a odídu.

Ešte ich počujeme, ako si sťažujú, že ich zas nikto o ničom neinformoval a že môžu takú robotu jebať.

Vonku je krásne.

Šéf volá colníkom, čo má robiť, keď chce predávať chlast, colníci sa pýtajú, ako sa volá naša krčma. Môj šéf odpovie, že Zariadenie pre trávenie voľného času.

„To chcete alkohol predávať deťom?“ zhrozia sa colníci.

Môj šéf omyl vysvetlí, colníci mu objasňujú ako na to.

Môj šéf sa tvári múdro, občas povie: „jasné, áno, áno, jasné“, potom už len „ďakujem, dovidenia“.

„Čo povedali?“ chcem vedieť.

„Neviem, nerozumel som,“ hovorí môj šéf a dodáva, že to nevadí, že sa opýtame inde.

Ak si niekto myslí, že čapovanie piva je práca ako každá iná, je na veľkom omyle. Na to, aby ju človek mohol oficiálne vykonávať, musí vlastniť Osvedčenie o odbornej spôsobilosti na vykonávanie epidemiologicky závažnej činnosti. Tak to stanovil zákon, ktorý ochraňuje, podporuje a rozvíja verejné zdravie. Osvedčenie sa dá získať, ak na regionálnom úrade verejného zdravotníctva preukážete rôzne znalosti. Ak chcete nalievať kamošom, musíte napríklad vedieť, ako ďaleko od trhoviska majú byť hajzle a ovládať postup pri výrobe zmrzliny.

V pondelok ráno cestujem do Novej Vsi na skúšku. V Margecanoch skočím na jedno do staničnej, potom uvažujem, že si do vlaku kúpim noviny. Nakoniec však usúdim, že užitočnejšie bude civieť do blba. Vo vozni panuje smrad, to smrdia cestujúci. Odkedy je Slovensko automobilová veľmoc, prostriedkami verejnej dopravy cestuje výlučne spodina. Nedávno som sa dozvedel, že kabinet plánuje premávku na tratiach zhustiť. Zrejme si jasne uvedomuje, že počet príslušníkov tejto spoločenskej triedy sa mu pod rukami utešene rozrastá.

V Spišskej hygiena kempuje pod sídliskom Tarča. Na sídlisku Tarča som kedysi dávno prežil pár mesiacov. Do okien nám mierila hlaveň dela, ktoré stálo v parku pred školou. Spomienky sú hmlisté, nie veľmi príjemné, bolo by dobré ich vytesniť, alebo im nevenovať pozornosť, aspoň momentálne.

Spolu so mnou sa chystá čapovať politológ, inžinierka ekonómie, učiteľ etiky, telocvikár a absolvent sociálnej práce. Štyri pätiny budúcich výčapníkov na Spiši vychoval Harvard Prešov, prvýkrát som na svoju alma mater naozaj pyšný.

Posadia nás do miestnosti s nástenkou, rozdajú testy. Našou úlohou je z troch možností zakrúžkovať jednu správnu. Máme na to hodinu, o päť minút som hotový, lebo som šikovný. Čítam na nástenke, Spánok – záhada zdravého relaxu. Kým ostatní športkujú, rozmýšľam nad významom oznamu. Na nič neprídem, regionálne hygieničky sa ma pýtajú, či som pripravený absolvovať ústnu časť skúšky. Pripustím, že je to tak.

Regionálne hygieničky sú najskôr zvedavé, ako dlho budem v chladničke držať čerstvú zeleninu.

Vysvetlím, že čerstvú zeleninu v chladničke nebudem držať vôbec, že v chladničke budem skladovať výhradne chlast.

Regionálne hygieničky prikývnu, potom ich zaujíma, čo vykonám, keď bar zaplaví hmyz.

„Dezinsekciu,“ odpovedám z voleja.

„A čo urobíte, keď sa vám po krčme budú potulovať potkany?“

„Pozveme deratizéra.“

„Aká choroba sa z potkana prenesie na človeka?“ – nechcú mi dať certifikát zadarmo.

„Leptospiróza.“

„Kto je za ňu zodpovedný?“

„Leptospiry.“

„Aký majú tvar?“

„Špirálovitý.“

„Čo robí človek postihnutý leptospirózou?“

„Trpí a blúzni.“

Regionálne hygieničky oceňujú moje znalosti, pochválim sa, že štátnice z medicíny som absolvoval ešte v podobe plodu, mesiac pred narodením.

„A diplom vám dali?“ smejú sa.

„Nedali,“ priznávam skormútene.

„Hneď sme si mysleli,“ poodhalia dôvtip skúšajúce.

Vydajú mi papier platný do konca života. Padla naň penda, ktorú som vydíloval cez víkend.

Teraz je pred nami už len posledná méta. Splašiť štartovací kapitál.