Milo, nemilo No.3

V banke nás rovno vysmiali, šéfa preto, že jeho úverové limity už dávnejšie prerazili všetky stropy, mňa tiež, lebo som socka. Navrhujem vyniesť z domu plazmu, odkedy ju brat privliekol na Vianoce, mal som sto chutí vyšmariť ju z okna už viackrát. Keď skončí u úžerníka, aspoň z nej bude nejaký osoh.

„Stovečka, čo za ňu dostanem, nás z biedy nevytrhne,“ hovorí môj šéf.

„Nejako začať treba,“ odvrávam.

O hodinu už fajčíme pred záložňou, čakáme, kedy na nás príde šór. Ľudia chcú speňažiť všeličo: hodiny, známky, vysávač, motorku s jedným kolesom, mikroskop, aj papagája. V okne visí oznam: Súrne predám diván.

Uhráme to na stopade, a utekáme do Bufetu. Krčma je nabitá na prasknutie, z reprákov znie Chodníkový blues. „Každej si lehne tak jak si ustele, a já si ustlal na chodník,“ spieva Olda Říha, Vincent Zlý mu asistuje, imituje nebožtíka Dědka.

Berieme si dve rýchle a ideme pátrať po voľnom stole vonku. Zo stoličky sfúknem popol, usadíme sa, štrngneme a obaja naraz stiahneme polku krígľa.

Šéfovi vravím, že by sme mali zájsť za Všemohúcim, že Všemohúci je moc dobrej starej kamoš, že nám stopro pomôže. Šéfovi sa to nepáči.

„Všemohúci je namyslený a tučný,“ hovorí šéf.

„Nejde o to, že je tučný, ale že má prachy,“ vysvetľujem.

Slnko na záhradke začína páliť. V jazierku sa preháňajú rybičky. Z obedňajšej motorky na nás závistlivo hľadia smädní ľudia.

„Že prej mi nohy podrazil chlast, že prej je pro mě každýho slova škoda, že prej mi zbejvá už jenom krást, holku mi vzala voda,“ vymotá sa na schody Vincent Zlý. Barmanka mu vypne zvuk a naladí rádio. Začínajú správy z domova. „Hejno rudých much otravuje vzduch.“

„Všemohúci nám päť litrov nikdy nepožičia,“ šéf skepticky vyfúkne dym, muchy to však neodplaší.

Potom povie: „Idem srať.“

Na stole niekto nechal Šport. Z nudy a zo zvyku ho prelistujem. Tréner Griga pred zápasom hovorí, že termín stretnutia nie je veľmi šťastný, ale musíme ho odohrať. Okamžite hľadám kurzy.

„Možno nám postačí päťsto,“ usmejem sa na vyprázdneného šéfa.

„Nebuď smiešny, za päťsto nič nekúpime.“

„Za pietikoláč ani nič kupovať nebudeme, investujeme ho,“ objasním.

„Investujeme?“ začuduje sa.

„Na ixku v Lichtenštajnsku je kurz jedenásť.“

„Ty si zošalel.“

„Nezošalel, čítaj, čo hovorí ten človek,“ otočím noviny naopak.

Môj šéf si predzápasové vyjadrenie pozorne preštuduje a zamračí sa.

„Povedz mi, ako si z toho usúdil, že pustíme perie? Veď nám ide o krk.“

„No, je to len pocit,ale...“

„Myslíš, že Všemohúci nás založí, lebo máš pocit?“

„Všemohúcemu poviem, že mám konexie v Neapole.“

Môj šéf vraví, že som idiot. Vincent Zlý si opäť žiada Katapult.

Všemohúci sedel v kasíne, pred ním sa v štyroch valcoch kotúľalo ovocie, oberalo ho každým pretočením o päťku. Priznám sa, dnešné stroje ma nebavia. V čase, keď mi hráčska vášeň nebola cudzia, som obľuboval predovšetkým Švejka, Las Vegas a Fotbal v Ponorke. American Poker II kdekoľvek. Automaty kričali: „Jedeme do Las Vegas a jedeme na Belehrad a chválíme, to je krásná přesná hra a hráč je zraněn a gól.“

Dnes už také veci nerobia, čo je škoda.

Všemohúci o mňa zavadí jedným okom, využijem to a spustím:

„K tebe, Ó, Všemohúci, pozdvihujem svoju dušu, k tebe, čo seberovného nájde iba v zrkadle a ktokoľvek sa mu prilepí na päty, nestane sa ničím viac než tieňom, čo ho večne bude doháňať,“ prihovorím sa.

Všemohúci povie, nech nešaškujem, že muž v štvrtom decéniu sa má chovať dôstojne.

Oponujem, že na mixe žalmov a Shakespeara nevidím nič nedôstojné.

Všemohúci povie, že kto dnes mieša také veci dohromady, mal by dostať papiere.

Na hlavu, zdôrazní.

Tentoraz súhlasím, motať sa po svete ako štátom certifikovaný cvok, by mi úplne vyhovovalo.

Všemohúci zakričí do prítmia: „Smädný som,“ potom sa informuje, či zas potrebujem drobné na tabak.

Vravím, že nie, že tentoraz ide o niečo väčšie, že sa chystám investovať.

„Do čoho chce somrák ako ty investovať moje prachy?“

„Do športu,“ odpovie za mňa šéf. „Na ixku v Lichtenštajnsku je kurz jedenásť.“

Všemohúci sa zasmeje.

„Ty si zošalel.“

„Nezošalel,“ predbehne ma opäť môj šéf, „má známeho v Neapole“.

Všemohúci udrie do stroja a povie: „Kurva s hroznom!“.

Jedno mu práve pokazilo rad hrušiek, v automate zmizne ďalšia zelená.

„Nejaký vandrák, čo?“ obráti sa hazardér na mňa.

„Starostu tam nerobí,“ priznávam, ale v Neapole si o ixke čvirikajú vrabce, klamem.

„To majú teda dosť divnú záľubu,“ skritizuje Všemohúci neapolských operencov.

Nastane chvíľa ticha, dievčatko, ktoré som v podniku predtým nezaznamenal, prinieslo chlast, Všemohúceho kredit klesol pod dvacku. Keď už sa zdá, že je v riti, prídu štyri dyne. Všemohúci začne biť, vytiahne to na dve kilá, potom roztočí vyššiu hru. Automat zrazu píše ako šialený, onedlho svieti na displeji štvorciferná suma. Okresný boh zahlási: „Na kávu by bolo,“ a pozve nás k baru.

Výhercovi sa bez mučenia priznáme, že pred kofeínom by sme uprednostnili iný životabudič. Pristane pred nami dvojitý Jameson.

Ťukneme si, Všemohúci sa na mňa pozrie pohľadom moderátora televízneho kvízu.

„Vieš, prečo ma tu volajú Všemohúci? Je možné, že ma tak volajú preto, že nič nemôžem?“

„Pravdaže, to nie je možné,“ odvetím pohotovo.

„Teda ma tak volajú lebo môžem všetko?“

„Výborne si to povedal.“

Všemohúci sa zatvári spokojne.

„Potom môžem založiť aj trosečníka ako si ty,“ odráta z výhry päť bankoviek.

„Do mesiaca budú späť. Úroky ti neúčtujem preto, že si za mňa napísal sloh.“

Pri úvodnom góle Martina Büchela vidí komentátor Dajto ruku, ale spomalený záber ju nepotvrdí. Amatéri z maličkého kniežatstva si na štadióne Rheinpark robia z reklamných plôch, na tetovacie štúdiá navlečené do dresov z dvojkrížom, srandu. Sedíme v šéfovej obývačke, fľašu ginu vyprázdňujeme.

Marián Zeman hru našich celkom správne kritizuje, hovorí, že kopia chybu na chybu. Cez prestávku sa ma šéf pýta, či sme nechybili aj my, upokojujem ho, že jeden ušúľame. Predpoveď sa splní v sedemdesiatej tretej minúte. Stoch z rohu nájde Saparu, ten pošle loptu do ohňa a Ďurica hlavou vyrovnáva. Vyzvedám, či sa bublinkové víno už chladí. Dve minúty pred koncom nás ešte vystraší Čišovský, našťastie sa trafiť z päťky zatiaľ nenaučil.
Po záverečnom hvizde časť Slovákov nadáva, časť sa smeje, my so šéfom jasáme. Väčšine populácie je to jedno.

Druhý deň odchádzame zo stávkovej v plnke. Čaká nás radostná úloha, vymeniť papiere emitované Európskou centrálnou bankou za chlast. Za hektolitre chlastu. Sedíme na lavičke pred múzeom, rozmýšľame, čo nám do baru bude treba.

Zrazu pred nami zastane Všemohúci v novom bavoráku: „Tak čo žobrota, ako ide biznis?“

„Rozbiehame sa,“ odpovedáme svorne.

Všemohúci povie, že tak sa mu to páči, že drobný podnikateľ je motorom ekonomiky.

„A tie drobné mi nevracaj,“ otočí sa ku mne. „Vďaka za tip.“

Potom mi vtlačí do ruky psaníčko.

„Pozornosť podniku. Pozdravuj vrabcov v Neapole.“

Kolesá zakvília.

Predo mnou je dlhá noc.

Stokrát som si hovoril, že to biele svinstvo už do nosa nevezmem, a stokrát som sa mýlil. Stokrát som si vravel, že človek len celú noc trepe nezmysly a po rozume mu chodia samé úchyláctva, hneď na to mi prášok rozožieral sliznicu. Materiál od Všemohúceho je skôr dožlta, vyzerá, akoby ho varili v Krompachoch. Narysoval som čiaru, po chvíli sa mi zdalo, že nehraje. Všemohúceho som najprv preklínal, že je omietkár.

K tomu, čo sa dialo potom, keď som sfúkal vážený gram, poviem len toľko, že som dal na radu lekárov a zašiel do geta po cigánečku. Za desať získala právo roznožiť predo mnou pod Kamenným mostom. Kamenný most je národná kultúrna pamiatka.

Nadránom cez net počúvam vešticu. Niekedy máme viac energie ako atómová bomba.

„Prečo nedokážeme zaspať?“ prihovárala sa mi.

Dobrá otázka, pomyslím si. A pomerne jednoduchá odpoveď, doplním sa.

Veštica je chvíľu ticho.

"Každý, kto cíti vibrácie", rozhovorí sa napokon, "vie, že sa niečo mení. Pred nami je cesta. Niekedy na nej urobíme kopec hlúpostí. Netreba sa za to hanbiť, stačí si to uvedomiť. Život si môžete zariadiť po svojom. Stačí sa mi ozvať." Potom veštica dvakrát zopakuje číslo. Kvôli mne to robiť nemusela.

Necítim sa najlepšie, dojazdy som nikdy nemal rád. Čumím do stropu, v hlave sa mi niekto rozhovorí. Chvíľku špekulujem, že si vezmem hypnotiká, potom zistím, že je šesť.

To už sa nalieva u Jána Krstiteľa. Pár panákov by ma malo hodiť do gala.